Aktuality

Švajčiarsky kouč Interu: Musíme deťom ukázať krásu basketbalu

Inter Bratislava už pri svojom „reštarte“ v roku 2012 deklaroval, že chce opäť bazírovať na práci s mladými talentami, ktorou bol kedysi povestný. Klub postupne prešiel od slov k činom a postupne sa stal slovenskou jednotkou, čo jasne dokazujú výsledky jednotlivých družstiev ale tiež skutočnosť, že jeho pyramídou prešli aj dva najvýraznejšie súčasné talenty nášho basketbalu Timotej Malovec a Sebastián Rančík. Vďaka za to patrí vedeniu klubu z Pasienkov, ktorý teraz našiel dočasné útočisko v hale na Vietnamskej ulici, a samozrejme, aj celému radu kvalitných trénerov na čele so šéftrénerom Karolom Wimmerom. Neustále hľadajú cesty, ako ešte zlepšiť prácu s mladými talentami, ako im dať lepšie možnosti a nové podnety. Presne do tejto filozofie pasuje aj švajčiarsky tréner Andre Bachmann. Generálny manažér Michal Ondruš o ňom prezradil, že v lete, keď rokovali o možnej spolupráci, ho požiadal, aby na skúšku odkoučoval jeden ukážkový tréning. Stačilo však len pár minút a bolo jasné, že toto je ten správny človek pre prácu v Interi.   

Prezraďte, ako sa zrodil váš príchod do Interu Bratislava? – spýtali sme sa priamo Andreho Bachmanna.

„Boli sme v kontakte, hľadal som si nový klub a páčil sa mi program Interu, ktorý dopriava minúty mladým hráčom. Páčila by sa mi práca pre teto klub, práca s mladými hráčmi a napomáhanie v ich rozvoji. To boli hlavné dôvody, ktoré ma sem doviedli.“

Nestáva sa často, aby so slovenskými talentami pracoval švajčiarsky odborník...

„Bol som poblíž. Posledné tri sezóny som totiž strávil vo Viedni. Mal som tak šancu byť blízko priateľov a trocha sa venovať spoločnému biznisu. Mohol som si vybrať, či to budem stíhať z Viedne alebo sa presuniem do Bratislavy. Všetko to dobre zapadlo. Práca pre Inter bola hlavným dôvodom pre zmenu, aby som presťahoval do Bratislavy.“

Ako by ste definovali hlavné úlohy, ktoré máte v Interi?

„Hlavne pomáhať hráčom, aby sa zlepšovali. Myslím, že tu máme skvelé decká. Možno im niečo málo chýba. Možno trocha... ako to nazvať? Bláznovstva? Agresivity? Myslím, že práve to dokážem priniesť do klubu v spolupráci s ďalšími trénermi. Najmä Karolom Wimmerom. Spoluprácu s ním si naozaj užívam. Je skvelá.“

Vieme, že šéftréner Wimmer, si zas pochvaľuje spoluprácu s vami a váš osobný vklad.

„Ďakujem. Aj ja rešpektujem jeho. A to môžem povedať aj o ďalších tréneroch v klube, vrátane Danila Rakočeviča. Zhovárame sa o basketbale a všetci vidíme, že o ňom zmýšľame podobne. To je dôležité. Je to čosi, čo mi v posledných rokoch chýbalo. Tento rok si to užívam, som o to viac motivovaný a milujem prácu v Interi.“

Práca s talentami je špecifická. Ako by ste charakterizovali váš prístup?

„Myslím, že to, čo môžem priniesť do Interu, ktorý má v posledných rokoch výborné výsledky v práci s mládežou, je práca na niektorých zručnostiach, napríklad driblovaní a držaní lopty, tiež na agresivite... Všetko to, spoločne s obrannými činnosťami. Napokon, v začiatkoch, keď som vo Švajčiarsku začal pracovať ako asistent na vyššej úrovni, bol som koordinátor obrany. Aj neskôr, keď som už bol hlavný tréner, kládol som dôraz práve na obranu. Myslím, že sa výborne dopĺňame s Karolom, pretože je úžasné, ako učí hráčov prihrávať, hrať v pohybe, celkovo hrať ofenzívu. Veľmi sa mi to páči. Myslím, že tvoríme dobré trénerské duo.“

Predsa len, prichádzate z odlišného prostredia, pracovali ste ako kouč v rodnom Švajčiarsku i v susednom Rakúsku. Ak by ste mali porovnávať, v čom vidíte spoločné črty a v čom rozdiely?

„Slovensko aj Švajčiarsko sú basketbalovo malé krajiny. Čo nám aj vám chýba, je basketbalová kultúra. Bol som napríklad v Rijeke, v Chorvátsku, a tam je to dosť odlišné. Takisto Srbsko, Slovinsko, celý Balkán, Litva... To sú krajiny s rozvinutou basketbalovou kultúrou, vychádzajúcou zo silných tradícií, kde samotný basketbal je súčasťou kultúry. Každý klub hrá s podobnou mierou agresivity, kým tu je to trocha problém. Tiež sa málo klubov sústredí na budúcnosť hráčov. Chcú, aby deti vyhrávali tu a teraz. V tom je ďalšia podobnosť so Švajčiarskom, že tréneri sa sústredia na to, aby sa dnes vyhrávalo, ale menej chcú pracovať na budúcnosti. Videl som to ale aj v Nemecku, v tíme Bayernu Mníchov do 15 rokov, a bol som nemilo prekvapený, šokovaný, aký hrajú basketbal. Žiaľ, ani my stále nemáme túto basketbalovú kultúru, kde každý tréner, každý klub, jedno či malý alebo veľký, sa snaží hrať agresívne, vytvárať tlak, hrať rýchlo, pracovať každý deň na vedení lopty a ďalších zručnostiach. Trocha to chýba. A potom to vidno aj v medzinárodnom meradle. Nemôže sa stať, aby päť či šesť reprezentantov pochádzalo z jediného klubu. Za normálnych okolností to nie je možné a nie je to ani dobré.“

Iste, to je prípad slovenských mládežníckych reprezentácií a Interu. A naozaj, nevedno, kde v basketbalovo rozvinutých krajinách by sme našli paralelu. Azda ani belehradský Mega Basket neprodukuje toľko chalanov pre repre výbery...

„Aj Mega dodá povedzme dvoch reprezentantov, nie šiestich. A to sa bavíme o klube, ktorý stavia na talentoch, zhromažďuje ich a pracuje s nimi. Alebo si vezmime taký Partizan Belehrad, ktorý vlani nemal v reprezentácii do 18 rokov azda ani jedného hráča. Viete, kam tým mierim. Toto jednoducho chýba. Keby ste na Slovensku mali aspoň desať klubov, ktoré pracujú s mládežou ako Inter Bratislava, pre slovenský basketbal by to bolo vynikajúce a bol by inde. Lenže ako vravím, mnohí tréneri, nielen tu, sa príliš sústredia na okamžité víťazstvá. Keď sa potom s niektorými zhováram, prečo hrajú ako hrajú, tvrdia, že nechcú príliš prehrávať. V poriadku, ale treba myslieť na budúcnosť. Niekedy prehra o štyridsať bodov dá chlapcom menej ako prehra o šesťdesiat. Vždy treba najprv uvažovať o budúcnosti hráčov a nie sa tak úporne sústrediť na okamžité výsledky. Toto však bolo podobné aj v Rakúsku.“

Radi zvykneme hovoriť, že kluby už nerobia výber ale nábor, že málo deti sa venuje basketbalu a športu vo všeobecnosti. Je toto téma aj vo Švajčiarsku? Aké je podľa vás riešenie?

„Toto je veľká téma aj vo Švajčiarsku, odkiaľ pochádzam. V meste, kde som začínal – nemá ani stotisíc obyvateľov – sme mali nakoniec dvadsať až dvadsaťpäť mládežníckych družstiev. Viete, ja osobne nerozumiem, prečo niekto iný nehrá basketbal...“

Tomu tiež nerozumiem...

„Ale problém je, že nemôžeme zabúdať, že nie každý to má takto. Musíme ísť do škôl. Tak skoro ako sa dá a osloviť také malé deti ako sa len dá. Ukázať im hru. Nemôžeme očakávať, že deti začnú hrať basketbal, lebo my milujeme basketbal. Musíme im ukázať, v čom je krásny, čím je špeciálny, napríklad aj v porovnaní s inými športmi ako hokej či futbal. Musíme to vziať aj trocha animátorsky. Musíme pre ne vytvoriť podujatia. Nemožno ich len zamknúť do telocvične a očakávať, že začnú milovať basketbal. Mnohí to, žiaľ, presne takto robia, že zavrú osemročné deti do telocviční a očakávajú, že budú milovať hru. Ale spomínam si, keď som ja začínal a ako osem či deväťročný som cez okno videl Američana ako smečuje a ako hrá basketbal. Tiež som chcel dokázať podobné kúsky, až raz budem veľký. A tak som začal a tá láska k basketbalu len rástla. Na toto by sa mali kluby zamerať pri práci s deťmi: ponúknuť viac šou, viac podujatí, viac zaujať detí. Začínať by to ale malo spoluprácou, podchytiť si všetky základné školy v meste. Potom sa dá čosi dokázať. Toto je jediná cesta. Ale ak niekto pozná inú cestu, ako získať deti a mládež pre basketbal a ďalej s ňou pracovať, tak sa rád priučím. Z mojich skúseností som zatiaľ dospel k záveru, že toto je jediná cesta.“


Zoznam aktualít

Naši partneri